Skočiť na hlavný obsah

V „Hovoroch s...“ privítame v marci Ladislava Snopka

O udalostiach Novembra ’89, ale aj o časoch, ktoré prišli po nich,  sa bude na Malej scéne Štátneho divadla Košice opäť hovoriť v piatok 6. marca. Po ďalšej repríze netradičného predstavenia Václav Havel: List Gustávovi Husákovi bude v druhej časti večera, v „Hovoroch s...“,  hosťom moderátora Petra Himiča jeden zo zakladajúcich členov hnutia Verejnosť proti násiliu a jeden z prvých ponovembrových ministrov kultúry Ladislav Snopko.

„Vysporiadanie sa s komunistickým režimom je veľmi ťažké a bojím sa toho, že skôr, ako sa s ním vysporiadame, vymrieme. Teda vymrú tí, ktorí vedia, s čím sa majú vysporiadať. Bohužiaľ.“ (Ladislav Snopko).

Ladislav Snopko sa narodil 9. decembra 1949 v Košiciach. Po ukončení strednej školy krátky čas študoval medicínu vo svojom rodnom meste, no keďže mu bola bližšia profesia archeológa, rozhodol sa pre ročnú prax na archeologickom výskume hradu Devín a po nej pre štúdium tohto vedného odboru. V roku 1970 bol prijatý na Katedru všeobecných dejín a archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium úspešne ukončil v roku 1976. Už počas vysokoškolského štúdia sa zoznámil s mnohými významnými osobnosťami slovenskej kultúry, vedy i politiky. Spoločne organizovali rôzne kultúrne podujatia (Koncert mladosti, Blues na Dunaji, Folkfórum, Gitariáda), ktoré mnohokrát nekorešpondovali s kultúrnou politikou režimu, preto boli prísne kontrolované Štátnou bezpečnosťou. Ladislav Snopko písal príspevky do časopisov, viedol archeologický výskum a pamiatkovú obnovu antickej lokality Gerulata v Rusovciach pri Bratislave. V rokoch 1988 – 1989 bol vedúcim sekretariátu Kruhu priateľov českej kultúry na Slovensku. V revolučných dňoch roku 1989 bol jedným zo zakladajúcich členov hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré ako najdôležitejšia politická sila Nežnej revolúcie na Slovensku oficiálne vzniklo 19. novembra 1989. Dňa 10. decembra 1989 zorganizoval spolu s Martinom Bútorom pochod pod heslom „Ahoj, Európa“, počas ktorého prešli tisíce Bratislavčanov cez otvorenú Železnú oponu do Rakúska. Od roku 1989 až do zániku Verejnosti proti násiliu v roku 1991 pôsobil ako člen jej rozhodujúceho orgánu, Koordinačného centra. V rokoch 1990 – 1992 bol ministrom kultúry Slovenskej republiky, poslancom Slovenskej národnej rady a hlavným koordinátorom kultúry, vzdelávania, športu a turistiky krajín Stredoeurópskej iniciatívy. Bol tiež zakladateľom fondu kultúry Pro Slovakia, časopisu Profil súčasného výtvarného umenia a poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja.

(zdroj: Ústav pamäti národa, foto: Tomáš Madeja)