Skočiť na hlavný obsah

NÁRODNÉ DIVADLO V KOŠICIACH - 75. VÝROČIE

Národné divadlo ako pojem historický a súčasný

1. mája 2022 uplynulo 75. rokov od vzniku Národného divadla v Košiciach.

Národné divadlá v minulosti reprezentovali scény, ktorých úlohou bolo uvádzať diela národného charakteru v jazyku príslušného národa. V Európe vznikali od konca 18. storočia a mali prekonať medzeru medzi dvornými a ľudovými divadlami. Príslušnosť k spoločenstvu jazyka tu stála nad príslušnosťou k stavu alebo štátnou príslušnosťou.

Pôvodná myšlienka národného divadla vznikla v nemeckých krajinách a pri jej zrode stáli Friedrich Schlegel a Friedrich Schiller. V dobe nezjednoteného Nemecka bolo ich ideou najmä uvádzanie diel v nemeckom jazyku a kultivovanie ducha prostredníctvom nemeckých hier a opier, ktoré považovali za protiváhu dramatických a operných diel francúzskej a talianskej proveniencie, keďže práve tie sa v danom období tešili veľkej obľube v aristokratických kruhoch. Ich snahou nebolo vytvorenie jedného reprezentatívneho „Národného divadla“ v rámci Nemecka. Niektoré národné divadlá v priebehu dejín zanikli (Hamburg, Viedeň), niektoré existujú dodnes – Nationaltheater Mannheim, Nationaltheater Weimar, Nationaltheater München (ako budova – dnes sídlo Bavorskej štátnej opery).

V slovanských a vo viacerých východoeurópskych krajinách, ktoré nemali vlastný štát, bola v 19. storočí trochu odlišná situácia. Úsilie o založenie národného divadla (divadiel) predstavovalo pre tieto národy politickú skúsenosť a tiež zápas spoločnosti o národnú identitu a slobodu. V tejto súvislosti treba rozlišovať medzi vznikom národných divadiel ako súborov a národných divadiel ako inštitúcií, resp. budov. V priebehu 19. storočia tak postupne vznikali národné divadlá vo Varšave, Budapešti, Bukurešti, Belehrade, Prahe, Záhrebe, Ľubľane atď.

V tejto súvislosti stojí za zmienku skutočnosť, že prvé slovenské divadlo, ktoré nieslo vo svojom názve slovo „národné“, bolo tzv. Slovenské národné divadlo nitrianske v Sobotišti založené štúrovcami, ktoré položilo základ rozvoja ochotníckeho divadla na Slovensku.

Situácia na Slovensku bola po vzniku Československej republiky v roku 1918 do istej miery odlišná. Keďže do tohto obdobia na našom území neexistoval profesionálny slovenský divadelný súbor, k jeho vzniku napomohol nielen vzor českého profesionálneho divadelníctva, ale aj priama pomoc zo strany českých divadelníkov. V roku 1920 vzniklo Slovenské národné divadlo v Bratislave a v roku 1924 Východoslovenské národné divadlo v Košiciach. Treba pripomenúť, že vznikli v dvoch najväčších slovenských mestách, v ktorých dovtedajší prevládajúci národný a kultúrny element bol neslovenský a divadelné budovy boli zriadené a fungovali pod maďarskou kuratelou – v Bratislave ako Városi színház (Mestské divadlo) a v Košiciach už vtedy ako Nemzeti színház (Národné divadlo).

Po horthyovskej okupácii v rokoch 1938 – 1945 bolo v Košiciach obnovené najskôr Východoslovenské národné divadlo a od roku 1947 Národné divadlo v Košiciach.

Riaditeľ divadla, Janko Borodáč, mal ambíciu budovať košické divadlo, aj s ohľadom na historický kontext, nie ako regionálnu scénu, ale ako plnohodnotné národné divadlo.

V roku 1955, v období brutálnej komunistickej centralizácie (na Slovensku spojenej
s potláčaním tzv. buržoázneho nacionalizmu), bolo divadlo premenované na Štátne divadlo v Košiciach a tento názov nesie až na krátke prerušenie v deväťdesiatych rokoch, v období spojenia s divadlom v Prešove, v podstate dodnes.

Pripomeňme, že v roku 1955 boli v rámci Československa na „Štátne divadlo“ premenované aj divadlá v Brne a Ostrave, kde sa však po nežnej revolúcii vrátili k pôvodným názvom – Národní divadlo Brno v roku 1992 a Národní divadlo moravskoslezské v roku 1995. Tieto divadlá mali inak podobný historicky osud ako divadlá v Bratislave a Košiciach, keď sa po vzniku ČSR v roku 1918 etablovali ako národné fenomény v pôvodne nemeckých divadelných budovách.

V susedných krajinách (nám kultúrne a historicky blízkych) v súčasnosti existuje niekoľko národných divadiel súčasne: v Česku Praha, Brno a Ostrava, v Maďarsku Budapešť, Miškovec, Győr, Pécs a Segedín, v Chorvátsku Záhreb, Rijeka, Split, Varaždin a Osijek, v Slovinsku Ľubľana, Maribor a Nova Gorica, v Srbsku Belehrad a Nový Sad, v Rumunsku Bukurešť, Kluž, Jasy, Târgu Mureș, Temešvár, v Nemecku Mannheim, Weimar a Mníchov.

Z krátkeho historického exkurzu je zrejmé, že „Národné divadlo“ ako pojem predstavuje v dejinách rôznych národov typus divadla, jeho charakter a nie výsadu byť jediným a jedinečným reprezentatívnym kultúrnym stánkom národa, ako je to často mylne chápané na Slovensku. Národné divadlo nemá byť v tejto súvislosti iba akýmsi muzeálnym artefaktom, ale živou inštitúciou, ktorá si svoje meno musí každodennou prácou zaslúžiť – predovšetkým svojím umeleckým a spoločenským dosahom, rozvíjaním národného dedičstva, ale i konfrontáciou so súčasným umením a svetom.

Národné divadlá vďačia za svoje meno predovšetkým historickým podmienkam, v ktorých vznikli a významu, ktorý im je pripisovaný v rámci kultúrneho života národa, resp. jazykového spoločenstva.

Veľký český filozof Jan Patočka vo svojej stati K ideji národního divadla z roku 1968 na túto tému poznamenal: „Najít historický, jedinečný vlastní vztah k všeobecnému, aniž bychom si zakládali na tom, že je náš, specifický a jedinečný, a aniž bychom jej jako takový hledali. Jedině v takové podobě má pravost a postrádá vší nabubřelosti, neztrácí se v něm celá ona vážnost, bolest, trpělivost a práce toho, co je v něm negativního, vyhne se veškeré dělanosti, t. j. veškerému národnímu kýči. Neboť ten je neúmyslným, ale o to neklamnějším znamením národní a osobní malosti těch, kteří mu propadají.“

TLAČOVÉ SPRÁVY:

75. VÝROČIE VZNIKU NÁRODNÉHO DIVADLA V KOŠICIACH V MÉDIÁCH: