S Yvonnekou Kálmán, dcérou legendárneho skladateľa operiet Emmericha Kálmána sedíme v prekrásnom prostredí hotela Párisi Udvar v Budapešti, plní dojmov z troch verejných generálok Kálmánovej operety Vojvodkyňa z Chicaga, ktoré sa konali v júli v Štátnom divadle Košice. Náš rozhovor prirodzene smeroval k operete a odkaze Kálmána pre súčasnosť.
Čo znamená Vojvodkyňa z Chicaga pre vás osobne?
Dobrá otázka, veď vďaka Vojvodkyni z Chicaga sa zoznámili moji rodičia. To má, samozrejme, pre mňa veľký význam. Moja mama vždy hovorievala, ako pri tejto operete spoznala môjho otca. Hoci som Vojvodkyňu z Chicaga dlho nevidela, lebo sa nehrávala, vždy som počúvala aspoň jej hudbu.
Austrálsky dirigent Richard Bonynge, veľký znalec Kálmána a váš priateľ v 90. rokoch v Lipsku nahral Vojvodkyňu z Chicaga na CD vo vydavateľstve DECCA v rámci cyklu Degenerovaná hudba. Odvtedy zažívame renesanciu tejto operety. Kde ste ju videli vy v posledných rokoch?
Viackrát vo Viedni, potom v rozličných divadlách, v Taliansku napríklad v Terste, v Mníchove na rozličných miestach a jednu zaujímavú produkciu v Budapešti.
Kálmán skomponoval toto dielo na konci 20. rokov, svetová premiéra sa konala v roku 1928 vo Viedni v divadle Theater an der Wien. Bola to politicky a spoločensky ťažká doba, lebo nacizmus bol na vzostupe. Po tom, čo v našej spoločnosti zažívame v poslednom období, je to dielo výzvou k tolerancii. Tiež to takto vnímate a vnímal to tak aj váš otec?
Áno, okrem toho, že je toto dielo veselé a dynamické, jeho témou je kontrast medzi dvomi svetmi – medzi arci konzervatívnym princom Borisom a extravagantnou americkou Mary Lyoyd. V závere má prísť k spojeniu týchto dvoch svetov a k happy endu, ktorý chcel môj otec. Ale na konci sa žiaden happy end nekonal.
V súčasnosti zažívame množstvo konfliktov, konzervatizmus verzus liberalizmus a práve preto je dielo veľmi aktuálne. Z môjho pohľadu je najdojímavejším miestom, keď v druhom dejstve Mary povie princovi Borisovi „vlastne charleston nie je nič iné ako americký čardáš“. A zrazu tancujú spolu oba svety, spoločne muzicírujú cigánsky primáš so saxofónom.
Áno, hudba spojí do jedného celku tance a tanečníkov, nastane syntéza nielen dvoch hudobných štýlov, ale aj dvoch svetov.
Mám otázku k prvému uvedeniu, ktoré bolo vo Viedni. V tom čase bol už Berlín hlavným centrom operety, prečo váš otec neuviedol operetu v Berlíne, ale vo Viedni?
Pretože Viedeň bola pre neho po Budapešti druhou vlasťou.
Počul som od vás zaujímavý a dôležitý príbeh o tom, ako Emmerich Kálmán s rodinou, ktorej ste boli súčasťou, ušiel v roku 1938 z Rakúska. Aké boli okolnosti emigrácie najskôr do Paríža a potom do USA?
Začalo to dielom, ktoré skomponoval môj otec vo Viedni. Cisárovná Jozefína bola viac operou ako operetou, kde sa veľa spievalo a tak to nijaké divadlo nechcelo uviesť. A tak mala byť premiéra v Zürišskej opere. Aby tam mohol vycestovať, dostal povolenie na krátku návštevu s mojou matkou a troma deťmi a s našou maďarskou kuchárkou, ktorá tiež išla s nami. A takto sme sa najskôr dostali do Zürichu a odtiaľ do Paríža. Do Paríža sme si nechali doviezť všetky veci môjho otca, nábytok, doslova všetko. Prenajali sme si krásny dom, v ktorom bolo všetko, čo môj otec celý život zbieral. Za otcom prišiel do Paríža nemecký generál, ktorého poslal Hitler a povedal: Maestro, führer vás prosí, aby ste sa vrátili naspäť do Viedne, vymenuje vás za čestného árijca. Otec odpovedal - ale kto bude ručiť za môj život? Generál odvetil - ja osobne. A môj otec si vtedy pomyslel - a kto garantuje váš život? Poďakoval sa a na druhý deň sme už boli v Janove, na ceste loďou do Ameriky. Nebola to jednoduchá cesta, môj otec nehovoril po anglicky, mal takmer šesťdesiat rokov a nikdy nebol mimo Európy – bol verným Európanom, dokonca vždy, keď musel cestovať do Londýna, bolo to preňho náročné. Boli to ťažké časy. Americké štúdiá MGM od neho kúpili práva na sfilmovanie, ale tieto filmy nikdy nevznikli. Sľúbili mu, že bude komponovať do rôznych filmov hudbu, ale potom vždy vybrali niekoho iného. Po roku a pol sme sa presťahovali z Kalifornie do New Yorku, otec bol veľmi sklamaný. Medzičasom Nemci ukradli z parížskej vily všetko, čo sme mali, všetky jeho veci, obrazy, všetko. Tie veci by dnes boli nesmierne cenné, ale nevieme, kde sú. A tak sme cestovali cez Ameriku autom, moja mama šoférovala. V aute sme boli deti a kuchárka pani Pervič. V New Yorku, kde sme potom žili, otec napísal operetu Marinka, ktorá sa dlho hrala na Broadwayi a zožala veľký úspech. Ja som chodila do školy, tak ako môj brat a sestra. O pár rokov dostal otec vážnu mŕtvicu, nevedel sa ani hýbať. Ale napriek tomu komponoval ďalej.
Čo sa dialo s rodinou po vojne?
Po vojne sme sa presídlili do Paríža. Týždeň potom, ako otec dovŕšil 71 rokov, zomrel. Posledný kus, ktorý písal, existuje, je to Arizona Lady. Otec stihol zažiť ešte aj to, že mnohí ľudia, ktorí sa mu vyhýbali počas vojny, prišli za ním, aby mu povedali, ako si ho cenia a majú ho radi. A naraz bol môj otec najhranejším a najznámejším skladateľom Európy. To ho tešilo, ale život pre neho už bol veľmi ťažký, aj keď sa nikdy nesťažoval. To najstrašnejšie, čoho sa dožil, bolo, keď sa dozvedel, koľkých členov z jeho rodiny, ktorých tak miloval, zavraždili v koncentračných táboroch. Kvôli tomu dostal infarkt a krátko potom aj porážku. Taký je život. Ale zanechal nám mnoho. Veľa krásnych diel, ktoré ešte aj dnes prinášajú radosť.
Už počas skúšok operety sa ma mnohí pýtali - nie je to vlastne muzikál? Pracovali sme s ozvučením, no aj tak to nie je muzikál. Je to opereta, predchodca muzikálu. Muzikál zažil najmä v 40. rokoch na Broadwayi svoje zlaté časy. A s tým súvisí moja ďalšia otázka: pred rokom 1928 váš otec nikdy nebol v Amerike. Ako je to možné, že vedel písať takúto úžasnú americkú hudbu, džez, charleston, foxtrot?
Je to len jedna z vecí, ktoré môj otec tak vedel úžasne hudobne uchopiť. Zoberme si holandský tón hudby v Holandskej ženičke, alebo veľmi indický v Bajadére, ktorá je krásnym dielom môjho otca. Alebo veľmi americký tón vo Vojvodkyni z Chicaga alebo v Arizona Lady. Môžeme ísť ďalej, francúzsky ráz hudby vo Fialke z Montmartru a maďarský esprit prakticky vo všetkom. To bolo jeho vrcholné umenie, miloval tóny plné farieb a celú inštrumentáciu písal, samozrejme, sám. V tom bola jeho veľkosť.
Áno, vo Vojvodkyni počuť čardáš, tiež valčík, tance alebo hudbu teda zo starej dobrej operety. Napadla mi taká myšlienka, nie je ten konzervatívny princ Boris zo Sylvárie vlastne váš otec ako predstaviteľ starého sveta, ktorý sa prekonajúc samého seba otvoril novému svetu?
Áno, rozprávali sme o tom už predtým. Pri piesni To boli časy, hergott staré časy, mám vždy slzy v očiach, keď ju počúvam. Myslím, že to bolo v naturele, v povahe môjho otca.
Váš otec vždy písal operety, ktoré vyjadrovali radosť zo života, ale vždy aj istú dávku melanchólie. Bol pravdepodobne najmelancholickejší zo všetkých operetných skladateľov.
Áno, to máte asi pravdu.
O vašom otcovi vyšla kniha Smiať sa so slzami v očiach. Čo znamenala opereta vtedy a čo znamená teraz?
Ťažko odpovedať na túto otázku. Opereta je dôležitá iba pre ľudí, ktorí ju milujú. Inak opereta už nie je vôbec dôležitá.
Vráťme sa ešte do Košíc. V septembri vás opäť uvidíme pri premiére Vojvodkyne z Chicaga. Ale napriek tomu, môžete nám už teraz povedať, aké boli vaše dojmy z tejto produkcie, z mesta?
Košice som poznala z obrázkov od mojich priateľov. Je to krásne mesto, má nádherné historické centrum, je skvostom, ktorý by sa mal dostať do dedičstva UNESCO. A leží tak úžasne ďaleko od všetkého. A možno to je ten dôvod, prečo si Košice zachovali svoj ráz. Našťastie, nákupné strediská sú mimo mesta a takto sa zachoval historický ráz mesta. Po hlavnej ulici už nepremáva električka, za čo som veľmi vďačná. Človek tam má pocit ako v obrázkovej knihe, je to výnimočné miesto. Prišla som naozaj zďaleka a bola to moja prvá cesta po pandémii. Predstavenie bolo fantastické, úžasné tempo, dirigent bol úžasný, hudobníci skvelí, kostýmy ako aj celok. Vynikajúca réžia, výborní speváci, obe obsadenia boli excelentné. Bol to neuveriteľný úspech. A potlesk, potlesk, potlesk. Speváci, herci a tanečníci si to naozaj zaslúžili. Boli to fantastické predstavenia.
Yvonneka, vďaka za rozhovor. Bude nám cťou privítať Vás opäť v Košiciach.
Zhováral sa Stanislav Trnovský, dramaturg Opery ŠDKE
