Skočiť na hlavný obsah

Borodáčových 6 krokov k Trom sestrám

Viete si predstaviť život bez divadla, ako ho dnes poznáme? My teda nie. Vďačíme zaň predovšetkým jednému človeku, ktorý svoju vášeň pretavil do profesionálnej dráhy a zaslúžil sa tak o vznik profesionálneho divadla na Slovensku. Týmto človekom bol Janko Borodáč.

S jeho menom sa staršia generácia Košičanov stretávala najmä v 90. rokoch minulého storočia, kedy košické a prešovské divadlo fungovali pod spoločným názvom Divadlo Janka Borodáča. Jeho podobizeň sa doteraz vyníma na pamätnej tabuli na východnej fasáde Štátneho divadla Košice. Od 25. septembra sa mu dostane ďalšej pocty - v Historickej budove uvedie Štátne divadlo Košice hru BORODÁČ alebo Tri sestry, ktorá mapuje jeho profesionálny a súkromný život.

Čo ho doviedlo k divadlu? Akými smermi bol ovplyvnený? A prečo sa s Košicami spája práve jeho inscenácia Tri sestry? To všetko sa dá zhrnúť v 6 krokoch, ktoré ho doviedli až do nášho divadla.

I. OD ZAJATIA K HERECTVU

Janko objavil svoju najväčšiu životnú vášeň - herectvo - počas zajatia v Rusku. Pôvodne vyštudoval učiteľstvo, no dlhé dni ničnerobenia v spoločnosti jeho druhov vyústilo v prípravu amatérskych predstavení, ktoré ho inšpirovali k novej životnej ceste.

II. ŠTÚDIUM V PRAHE

Po skončení vojny sa rozhodol venovať svojmu novoobjavenému povolaniu i poslaniu profesionálne. Vybral sa do Prahy a ako vôbec prvý Slovák tam začal študovať herectvo. Popri štúdiu objavil svoju druhú lásku a celoživotnú profesijnú partnerku, Oľgu Országovú.

III. PUTOVANIE SO SÚBOROM SND

Po skončení štúdia sa spolu s Oľgou vrátil na Slovensko. Obaja začali pôsobiť v putovnom súbore SND Marška, ktorý mal za úlohu šíriť profesionálne divadlo na Slovensku. Hoci sa súbor po roku rozpadol, a Janko a Oľga boli nútení odísť do Sabinova, svojej vášni pre divadlo sa nevzdali. Založili ochotnícky krúžok, ktorý v priebehu dvoch rokov naštudoval neuveriteľných sedemnásť hier. Chýr o aktivitách manželov Borodáčovcov sa dostal až do Bratislavy a SND ponúkla Jankovi post režiséra. Oľga pokračovala v kariéry herečky.

IV. IBA PO SLOVENSKY

Napriek narastajúcemu záujmu o slovenské herectvo sa veľa hier stále uvádzalo v češtine. Janko trval na tom, že bude režírovať iba hry buď napísané v slovenčine, alebo preložené do jeho rodného jazyka. Neustále sa snažil povzniesť slovenské divadlo na úroveň, ktorú si zaslúžilo, a na to potreboval kvalitných slovenských hercov. O tých však bola v tom čase núdza. Inicioval preto vznik dramatického odboru na vtedajšej bratislavskej Hudobnej škole pre Slovensko. Prvými pedagógmi boli, ako inak, on a jeho Oľga.

V. STRETNUTIE SO STANISLAVSKÝM

Okrem základov herectva sa Janko v zajatí naučil aj po rusky. Preto podvedome inklinoval k ruským autorom. V roku 1934 sa dokonca stretol so zakladateľom prelomovej hereckej metodiky, Konstantinom Stanislavskym. Práve po rozhovore s ním sa Borodáč utvrdil v tom, že divadelníctvo ako také má byť zakotvené v realizme. Ten sa nakoniec stal jednou z najvýznamnejších čŕt jeho tvorby.

VI. POMOC KOŠICIAM

Po skončení druhej svetovej vojny prišiel Janko do Košíc, aby pomohol obnoviť vtedy takzvané Východoslovenské národné divadlo. Už počas prvej sezóny zaradil do repertoáru činohru a operu, a neskôr aj balet. V Košiciach zrežíroval aj dve z kriticky najoceňovanejších inscenácií jeho kariéry - Gogoľovho Revízora a Čechovove Tri sestry. Práve réžia Troch sestier sa stala ústredným motívom hry, ktorú uvedie Štátne divadlo Košice.

Janko Borodáč sa po osemročnom pôsobení v Košiciach vrátil do Bratislavy. Tu naďalej ohuroval divákov aj kritikov, jeho inscenácia Herodes a Herodias otvorila Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava. Položil základy javiskovej reči a vychoval generáciu profesionálnych hercov, ktorí mohli vďaka jeho úsiliu naďalej rozvíjať divadlo na Slovensku.