Skip to main content

Marek Šarišský: Ľudový tanec do umenia bezpochyby patrí

V posledný novembrový deň bude mať v Historickej budove Štátneho divadla Košice svetovú premiéru nová tanečná inscenácia z autorskej dielne Ondreja Šotha. Rodná zem je oslavou našich slovenských tradícií  a zároveň prináša zaujímavé stretnutie troch generácií choreografov – legendárneho Juraja Kubánku, Ondreja Šotha a Mareka Šarišského, ktorý v inscenačnom tíme zastupuje najmladšiu generáciu choreografov. K ľudovému tancu má veľmi blízko, venuje sa mu už dlhé roky nielen ako tanečník, ale aj ako choreograf, napríklad v súbore Šarišská lipa v Lipanoch. Odpovedal nám na  niekoľko otázok. 

Už názov inscenácie Rodná zem naznačuje jej smerovanie k ľudovému tancu a tradíciu. Ako choreograf a tanečník k menu máte veľmi blízko, už roky pôsobíte pri folklórnych súboroch najmä v regióne Šariša. Čím to je, že ľudový tanec stále priťahuje umelcov, ale aj konzumentov umenia? V čom je jeho výnimočnosť?

Umenie ako také, vždy priťahovalo ľudí a bolo ich súčasťou odjakživa. Ľudový tanec, spolu s hudbou, spevom, zvykmi a tradíciami do umenia bezpochyby patrí. Folklór je niečo, čo je ukryté niekde hlboko v každom z nás, no nie každému človeku sa to podarí objaviť. Kto to nájde a pestuje v sebe, obohatí to jeho život a prinesie mu veľa pekného. Umelcov ako aj konzumentov folklóru najviac priťahuje rozmanitosť a dynamika našich tancov a zvykov ktoré sú úzko späté s prírodou a životom ľudí na Slovensku.

Nie je to vaša prvá choreografická spolupráca s Ondrejom Šothom ako režisérom. V čom to možno bolo tentoraz iné?

S Ondrejom Šothom ako režisérom som spolupracoval v inscenácii Charles Chaplin. Bol to iný žáner ako je Rodná zem a moja prvá choreografická činnosť v tomto divadle bola o niečo ťažšia a cítil som sa trochu neisto... Tentokrát sa mi pracuje veľmi dobre, lebo folklóru sa venujem už od detstva a tiež mám možnosť ako interpret a choreograf, sa rozvíjať, pri Ondrejovi Šothovi v divadle, ako aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Okrem dejinného medzníka je predstavenie venované aj choreografovi Jurajovi Kubánkovi k jeho 90. narodeninám. Ako vy osobne vnímate túto legendu slovenského tanca?

S pánom Kubánkom som sa prvý krát stretol pri práci v inscenácii Nočná skúška. Odvtedy som ho pár krát navštívil aj v súkromí a začal som sa viac venovať štúdiu a jeho tvorbe. Ako choreograf, pedagóg, no predovšetkým ako človek ma veľmi ohúril svojimi skúsenosťami a intelektom ktorý sa odrazil v jeho tvorbe. Pán Kubánka je osobnosť ktorú si veľmi vážim a som vďačný za to, čo spravil pre slovenský folklór a som hrdý, že som ho mohol aj osobne spoznať a počuť aká krása a múdrosť dokáže byť ukrytá v jednom človeku.

Môžete prezradiť, ktoré časti inscenácie ponesú váš choreografický rukopis?

V tejto inscenácii som mal možnosť vytvoriť choreografie pre región Horehronie, záverečný tanec ktorý obsahuje prvky Zemplína a Šariša a tiež aj rómsky tanec.

Okrem prípravy choreografií v predstavení aj aktívne účinkujete? Pomáha vám ako choreografovi to, že ste stále aktívnym tanečníkom, pri príprave scénického stvárnenia?

V predstavení účinkujem, dokonca sa alternujem so svojim kolegom Šimonom Stariňákom v hlavnej úlohe slovenského mládenca. Myslím si, že ak aktívne tancujem je to určite veľkou inšpiráciou pri tvorbe, lebo zároveň vidím aký je rozdiel medzi tvorbou choreografie a interpretáciou.