Skočiť na hlavný obsah

Opera venuje Imrichovi Gálovi jedno z predstavení

Slovenský operný svet si na začiatku júla pripomenie 110. výročie narodenia vynikajúceho barytonistu Imricha Gála. Bol popredným sólistom Slovenského národného divadla, ale výraznú stopu zanechal aj v Košiciach. Na východ Slovenska sa na istý čas presťahoval na podnet Janka Borodáča a patril k zakladajúcim členom operného súboru novovznikajúceho Štátneho divadla Košice. Košické obdobie rokov 1945 – 1952 patrilo azda medzi najplodnejšie v jeho kariére predovšetkým z pohľadu významnosti jednotlivých postáv. Opera ŠDKE si výročie pripomenie v nadchádzajúcej sezóne 2020/2021, kedy Imrichovi Gálovi venuje jedno zo svojich predstavení. Životnú cestu barytonistu nám priblíži jeho syn Imrich Gál III. v publicisticky spracovanom životopise.

ODSPIEVANÉ DO VETRA.  

Storočnica plus desať rokov je dosť dlhá doba už aj vo vývoji civilizácie, nieto ešte v živote človeka. Keď niekto oslávi stodesaťročnicu, je to vzácne jubileum. Na druhú stranu je takéto výročie smutnou oslavou, ak sa jej nedožije. Tento rok by sa Imrich Gál, rodák z Fraštáku, dožil sto desať rokov.

Písomné dokumenty uvádzajú jeho najdôležitejšie dátumy nasledovne: narodený 6.7.1910, skonal 9. 2. 1977 v Bratislave. Ako on sám s úsmevom hovoril, vyrástol na cukrovarskom dvore v Trnave, kde jeho otec, tiež Imrich, „varil“ cukor. V mladosti bol Imrich Gál II. celkom úspešným plavcom a hráčom vodného póla, čomu asi vďačil za enormnú kapacitu pľúc, ktorú využil neskôr v opere. V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia zaplával v prvej Československej republike 100 m prsia vo vtedy najlepšom čase, ktorý však dnes by asi nestačil ani na solídne umiestnenie v pretekoch starších žiakov. Tiež hral vodné pólo. Plávanie asi malo výrazný vplyv na jeho muskulatúru, hlavne hrudník –  obvod mal takmer 140 cm, čo pri jeho výške 170 cm bolo skutočne fenomenálne. Arnold Schwarzenneger v čase svojej najväčšej slávy mal 152 cm. Nebolo to však vždy výhodou, košele i obleky si museli obaja dávať šiť.  

Pôvodne  skončil štúdium na Obchodnej akadémii (1932). V období od 1934 do 1939 pracoval na Ministerstve školstva a osvety, no spev mu šiel lepšie. Tomu sa seriózne začal venovať pomerne neskoro (v druhej polovici svojich dvadsiatich rokov), ale akosi to nebolo na škodu. Štúdium spevu ukončil (1937) na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u vtedy uznávaného pedagóga spevu Josefa Egema, ktorý vychoval prvú slovenskú generáciu operných spevákov.

Mäkký, lyrický, teplý zamatový barytón hladiaci dušu i uši, jasné a zrozumiteľná deklamácia, schopnosť prespievať (nie prekričať)  fortissimo orchestra „v jame“ ho predurčili na kariéru sólistu opery. A tá nebola hocijaká – naspieval množstvo rôznych postáv, ich počet do skončenia kariéry takmer dosiahol takmer stovku.

V SND vystúpil po prvý krát ako hosť v novembri 1938 v prvej slovenskej opere Viliama Figuša Bystrého Detvan v úlohe Starého pevca. V prvej etape svojho pôsobenia v SND  naštudoval viac ako 40 postáv. Mal však silnú konkurenciu v osobe Slovinca Franja Hvastiju, ktorý začal spievať v SND v roku 1940. V časopise Elán, číslo 6 z februára 1942 muzikológ, pedagóg a zakladateľ slovenskej hudobnej historiografie Konštantín Hudec napísal, že Imrichovi Gálovi „... úloha Rigoletta, ktorú alternoval s F. Hvastijom, mimoriadne dobre ležala“.

Imrich Gál spieval v SND do konca roka 1947. Po druhej svetovej vojne bol Janko Borodáč, jeden zo zakladateľov a budovateľov slovenského  profesionálneho divadelníctva, poverený obnovou Východoslovenského národného divadla (dnes Štátne divadlo v Košiciach). Na jeho podnet sa Imrich Gál presťahoval do Košíc. Tu naspieval desiatky rolí a košické pôsobenie bolo asi najplodnejšie v jeho kariére predovšetkým z pohľadu významnosti jednotlivých postáv. Spomeňme aspoň Rigoletta, Nabucca, knieža Lunu z Trubadúra, Giorgia Germonta z Traviaty, Renata z Maškarného plesu, Amonasra z Aidy, baróna Scarpiu z Toscy, Borisa Godunova, Morlesa z Carmen, grófa Almavivu z Figarovej svadby, Papagena z Čarovnej flauty, Silvia z Komediantov, Alfia zo Sedliackej cti , Valentina z Fausta, Zurgu z Lovcov perál, Lovca z Rusalky, Tomeša v Hubičke, Reného v Maškarnom bále či Sharplessa v Madama Butterfly. V októbri 1947 zaspieval v premiére prvej ukrajinskej opery na Slovensku Záporožec za Dunajom od Semena Hulaka Artemovského hlavnú rolu kozáka Ivana. V bulletine k predstaveniu sa režisér Juraj Šeregij  vyjadril, že „...jeho lyrický barytón vyznieva veľmi melodične a presvedčivo.“

Volanie hlavného mesta a SND bolo silné a napriek veľmi dobrej pozícii v opere vo VND sa I. Gál rozhodol vrátiť do opery v Bratislave. Opäť nasledoval Janka Borodáča, ktorého kroky tiež namierili do hlavného mesta. Franjo Hvastija si medzitým svoju pozíciu barytónovej jednotky upevnil, bol stále silný, i keď v mnohých prípadoch jednotlivé role vzájomne alternovali. Celkovo počas druhej etapy pôsobenia v SND I. Gál prespieval takmer 40 postáv, nie všetky však dosiahli významnosť tých, ktoré stvárnil v Košiciach. Naspieval však aj také dosť kuriózne postavy v dnes už nehraných dielach ako napr. Koša v Psohlavcoch od Karla Kovařovica, Čirikina v diele V búrke od Tichona Chrennikova, Mathea vo Fra Diavolo od D. F. E. Aubera, Petra v Medovníkovej chalúpke (známej aj ako Janko a Marienka) od Engelberta Humperdincka, Kočiša v Odsúdení Lukulla od Paula Dessaua, Adama z Hradca v opere Zuzana Vojířová od Jiřího Pauera. Spieval aj v slovenských operách – Starešinu vo Svätoplukovi od Eugena Suchoňa, pašu Ibrahima v Beg Bajazidovi a Mikuša v Jurovi Jánošíkovi od Jána Cikkera.

Na začiatku 60-tych rokov však zdravie Imricha Gála bolo poznamenané viacnásobným srdcovým infarktom, kvôli ktorému vynechal sezónu 1962/1963. Do divadla sa vrátil v nasledujúcej sezóne, to už však stihol len dve premiéry - Martu od Fridricha von Flotowa (spieval sudcu) a Maškarný bál Guiseppe Verdiho (Silvano), ktorý bol jeho labuťou piesňou. Zdravotný stav mu nedovoľoval ďalej vystupovať a v roku 1964 ukončil svoju aktívnu spevácku kariéru. 

Okrem spievania sa venoval učeniu spevu. Mal mnoho žiakov, predovšetkým medzi študentmi, ktorí sa neskôr stali úspešnými hercami, keďže spev bol tiež predmetom výučby aj budúcich hercov. Medzi inými učil Michala Dočolomanského, ktorého výkon hlavne v Maľovanom na skle sa stal klenotom medzi predstaveniami DPOH. Na to, ako Mišisko (prezývkou, ktorou sa občas sám volal) získal zápočet zo spevu, sa v rodine profesora spevu tradovala zábavná epizódka – M. Dočolomanský v jednu sobotu popoludní zaklopal na dvere svojho profesora. Otvorila mu domáca pani a hovorí: „Čo si prajete?“ „Hľadám pána profesora. Je doma?“ „Áno, je. A kto ste?“ „Len mu povedzte, že je tu Mišisko“. „Ale on je vo vani, kúpe sa“. „ Ale ja by som skutočne potreboval s ním hovoriť“. „No dobre, spýtam sa ho.“ Pani Gálová v kúpeľni hovorí svojmu manželovi: „Je tu nejaký Mišisko, a chce s tebou hovoriť.“ Á, to je Dočolomanský, tak ho len zavolaj, nech ide dnu.“ Dočolomanský vstúpil do kúpeľne, kde si jeho učiteľ spevu hovel vo vani plnej teplej vody. „Tak čo, Mišisko, čo by si chcel?“ „Pán profesor, potreboval by som ten zápočet zo spevu. Podpísali by ste mi index?“ „Nuž, čo s tebou. Otoč sa a nastrč chrbát.“ Profesor vstal vo vani, Mišisko otrčil chrbát a index bol podpísaný. Takto neskoršia hviezda hereckého ansámblu získala zápočet spevu z vane.

Ďalším žiakom, ktorý sa prepracoval na výslnie dosiek namenajúcich sveta bol Jozef Ábel. Spev začal študovať na bratislavskom Štátnom konzervatóriu u I. Gála a Štefana Hozu (1960 – 1963), pokračoval na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne (1963 – 1967) u prof. Vlasty Linhartovej. Profesionálne pôsobenie začal v opere Štátneho divadla v Ostrave (1966 – 1982), v rokoch 1982 – 2004 bol sólistom opery SND. Pri jeho mene katalóg etheatre.sk uvádza takmer 90 rolí, vystúpil na mnohých európskych scénach a určite bol spevácky najúspešnejším operným žiakom I. Gála.

Imrich Gál sa nikdy nedočkal hviezdnej kariéry, i keď z technicky speváckeho hľadiska na to mal. Kedysi v štyridsiatych rokov ho navštívil impresário z milánskej La Scaly a lákal ho do Talianska na štúdiá, pričom ho presviedčal, že ak príde, tak do dvoch rokov mu zaručuje angažmán v Metropolitan Opere. Spevák však nechcel opustiť krajinu, rodičov, priateľov. V podstate nebol veľmi priebojný a chtivý kariéry. Z toho istého dôvodu, ešte keď bol v Košiciach, odmietol angažmán v Štátnej opere v Prahe. Vybral si ostať na východe, ale na svoju škodu. Nedokázal zúročiť svoj unikátny hlas. Ten mal taký, že raz na predstavenie Trubadúra priniesli do divadla na nosidlách jednu z pravidelných návštevníčok opery. Keď sa zamestnanci divadla pýtali, čo to má znamenať, tak odpovedala, že je na konci svojho života a pred smrťou chce ešte raz počuť Imrich Gála spievať kniežaťa Lunu. Dnes dosť ťažko predstaviteľná situácia.  

Kvalitu hlasu Imricha Gála možno porovnať s velikánmi barytónu Titom Gobbim či Giuseppe da Scalom, i keď sa to možno niekom bude zdať prehnané. Rozdiel medzi týmito bol v tom, že napr. Gobbi mal možnosť rozvoja (i keď Imrich Gál sa tejto možnosti dobrovoľne vzdal), a po vztýčení železnej opony už akékoľvek úvahy o zahraničnom angažmán sa stali bezpredmetnými. Tito Gobbi vynikal ešte v jednom, v čom mal Imrich Gál medzery – Gobbi bol komplexným spevákom s úžasným hereckým prejavom, mimikou a pohybom na pódiu. T. Gobbi tieto vlastnosti zúročil aj vo filmovej verzii Leoncavallovho diela Komedianti v úlohe Tonia z roku 1946. Toto Imrichovi Gálovi chýbalo. Zafarbením a polohou hlasu sa však skôr približoval G. da Scalovi.  Ale hlas mal I. Gál jedinečný, o tom niet sporu.

Jeho pohreb v krematóriu v Lamači pri Bratislave zaplnil celú sálu. Za SND sa s ním rozlúčil Mikuláš Huba, iný nestor slovenského divadelníctva. A tak teraz spolu aj s manželkou M. Hubu a kolegyňou z operných dosiek Mimi Kišoňovou-Hubovou môžu spolu spomínať v speváckom nebi na zašlú éru bel canta v SND, ktorá sa už asi nezopakuje v čase TV seriálov a reality show. Nech čitateľ venuje zašlým hviezdam pár myšlienok a možno i pár minút na youtube.com či wikipedia.com, kde môže nájsť ukážky majstrovstva spomínaných umelcov. Svet opery je totiž krásne fascinujúci a dušu pozdvihujúci.    

Prvý z nich Imrich Gál (narodil sa v Hlohovci, zomrel 9. februára 1977 v Bratislave) navštevoval strednú školu v Trnave, tu začal aj aktívne športovať. Bol dobrým plavcom, zúčastňoval sa aj na pretekoch v Trnave a v Bratislave, desať rokov sa venoval práci trénera.

Počas štúdia na obchodnej akadémii účinkoval v školskom speváckom zbore, dirigent súboru si všimol jeho neobyčajný hlas a poradil mu, aby sa prihlásil na Hudobnú a dramatickú akadémiu. Po šesťročnom štúdiu u prof. J. Egema pri riadnom zamestnaní absolvoval v roku 1937 a hudobní kritici v ňom videli sľubného speváka. Ešte v tom istom roku účinkoval na festivale komornej hudby v Trenčianskych Tepliciach. Na jeseň v roku 1938 prijal pozvanie na pohostinské vystúpenie v SND. Po menších úlohách dostal väčšiu príležitosť ukázať svoj pekný lyrický hlas ako Valentín v Gounodovom Faustovi v júni 1939. V rokoch 1939 – 1943, 1952 – 1965 bol sólistom opery SND, medzitým pôsobil v košickom Štátnom divadle (1943 – 1952) a v SND vystupoval ako hosť. Mnoho menších a charakterových postáv spieval vo viacerých naštudovaniach: v Predanej neveste (v rozpätí rokov 1940 – 1965) spieval Krušinu i Míchu, stvárnil Marulla (Rigoletto, 1940, 1956), Silvana (Maškarný bál, 1940, 1964), Lovca (Rusalka, (1941, 1953), Sciaronneho (Tosca, 1940, 1957), Schaunarda (Bohéma, 1942, 1953), Moralesa v Carmen (1941), Montana (Otello, 1958) a i. Vytvoril celý rad významných operných postáv v klasickom opernom repertoári, kde sa uplatňoval jeho mäkký, lyrický barytón s dobrými výškami, vokálna technika a zmysel pre štýl a výraz. K najúspešnejším postavám patril už spomínaný Valentín vo Faustovi a Margaréte (1939, 1956), Masetto (Don Giovanni, 1940), Tomeš v Hubičke (1941), Alfio (Sedliacka česť, 1941), Gróf Luna (Trubadúr, 1942), Kalina v Tajomstve (1944), Germont v Traviate (1955), Sharpless (Madame Butterfly,1955). V Pauerovej Zuzane Vojířovej spieval Adama z Hradca (1959), v opere N. Rimského Korsakova Benátskeho hosťa (1960), Radovana v Libuši, (1961). Z pôvodnej slovenskej opernej tvorby stvárnil Mikuša v Jurovi Jánošíkovi (1954, 1961) a Pašu Ibrahima (Beg Bajazid, 1957) v dielach Jána Cikkera, v Suchoňovom Svätoplukovi Starešinu (1960). Z košického repertoáru treba spomenúť Renata v Maškarnom bále (1948), Papagena v Čarovnej flaute (1949), Eugena Onegina (1951) a Almavivu vo Figarovej svadbe (1951). Priazeň obecenstva si získal ako Rigoletto, dokázal preniknúť do najcitlivejších psychologických hĺbok tejto výraznej postavy (1948).

Ťažká a zhoršujúca sa choroba zabránila Imrichovi Gálovi dosiahnuť špičkové umelecké výkony, úspešné výsledky dosahoval mimoriadnou húževnatosťou. Od roku 1956 do polovice šesťdesiatych rokov externe vyučoval spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave.

Imrich Gál III.