V tieni pandémie oslavuje dnes 65. narodeniny herec Róbert Šudík. Rodák z Levíc už od roku 1979 svojím hereckým umením zabáva divákov na východe Slovenska. Najprv v Prešove a od roku 1987 v činohre Štátneho divadla Košice. V oboch divadlách stvárnil za vyše štyridsať rokov takmer 120 divadelných postáv nielen v činoherných inscenáciách, ale aj v operetách a muzikáloch. Veľa si od osláv v tomto roku nesľubuje. Ako hovorí súčasnú absurdnú dobu znáša celkom dobre, hoci si nevie predstaviť ako by ju znášal pred tridsiatimi či dvadsiatimi rokmi.
Ako bude Róbert Šudík oslavovať narodeniny v tejto zvláštnej dobe?
Rozhodne to bude iné. Oslavovať budem s manželkou, telefonicky s tými, ktorí sa ozvú, SMS s tými, ktorí budú esemeskovať. Nebudú žiadne prípravy a veľa si od toho nesľubujem. A v tomto veku si už od veľa vecí veľa nesľubujem.
Na doskách ktoré znamenajú svet stojíš už štyri desiatky rokov. Čo je podľa teba to najkrajšie na hereckom povolaní a čo naopak, to najťažšie?
Pre mňa je to všetko jedno slovo - predstavenie. Niektoré obnáša to najťažšie, niektoré obnáša to najkrajšie. Ale to najkrajšie skoro vždy príde po predstavení a to najťažšie pred ním.
Viac menej rok už divadlá nefungujú v riadnom režime. Ako herec prežíva chvíle, keď skúšky prebiehajú online, nedá sa pravidelne stretávať s kolegami a divákmi ani ísť si posedieť do obľúbenej kaviarne?
V každom prípade je dnešok niečím, s čím nikto z nás ani vo sne nepočítal, že môže prísť aj takáto absurdná doba. Ale čo sa mňa týka, a je to zrejme späté s vekom, taký nejaký pokoj, len jemné šumenie, v 65 rokoch nepôsobí veľmi rušivo. Neviem si predstaviť, ako by som to znášal, keby som mal 35, ako by som to znášal, keby som mal 45 či 55. Ale viem ako to znášam v 65. A je to dané asi aj tým vekom, že ak sa ide dolu brehom, tak nejaké prudké zákruty už človeka ani veľmi nelákajú a keď zmiznú, tak ho to už až tak veľmi neprekvapí.
Na druhej strane doba priniesla aj možnosť stráviť viac času doma, venovať sa záľubám a koníčkom. Jednou z alternatív k herectvu, na ktoré si išiel podľa vlastných slov z recesie a kvôli skorším prijímačkám bola astrofyzika. Venuješ jej teraz viac času? Pribudli nejaké nové koníčky?
Každý rok je iný a ja už môžem spätne povedať, že každý rok je pomalší, pohodlnejší a pre okolie sa môže zdať pokojnejší. Pre mňa je už príjemné byť doma. Mňa už veľmi neťahá lietať. Aj preto nezávidím a neviem si predstaviť ako by som to znášal, keby som bol mladší. Musí to byť pre mladšie ročníky hrozné. A čo sa týka záľub? Objavil som youtube a vyhľadávam si rôzne exkluzívne videá z oblasti fyziky, ale aj námorníctva. A viem pri tom stráviť pasívne, ale duševne aktívne celé hodiny. Dnes som napríklad sledoval zrážky lodí v Tichom oceáne. Je to niečo úžasné. Dva obrovské tankery sa pol dňa vidia, pol dňa sa k sebe blížia a nakoniec sa na tej obrovskej ploche zrazia. Je to niečo nepochopiteľné.
S hrdosťou hovoríš o svojich vnúčatách a priznal si, že najväčšie sklony pokračovať v hereckej línii v rodine má vnučka. Stále to platí?
Chvalabohu nie. Už je staršia, bude mať štrnásť a ako pozorujem, tak smeruje skôr k bytovej architektúre a designu. Navrhuje interiéry, má už aj počítačové programy, kde vytvára modely.
Stretnutia s blízkymi a priateľmi sú asi tým, čo nám najviac chýba. Ako to rieši Róbert Šudík?
V tomto sa objavujú tie tŕne tejto doby. Videohovory nenapĺňajú ani ich, ani mňa. Tak to syn občas zorganizuje tak, že sa ideme prejsť. Oni vyrazia, my vyrazíme a hráme sa na stretnutia v prírode. Oni behajú, občas pribehnú prehodíme dve tri vety, väčšinou mi niečo oznámia. Tak sa asi hodinku porozprávame a rozídeme sa. Nie je to to najlepšie, ale teraz jediné možné.
Pôsobíš aj ako pedagóg na košickom Konzervatóriu? Ako prebieha vyučovanie? Nebude študentom chýbať to, že nemajú osobný kontakt s učiteľom? A na druhej strane, ako náročné je učiť herectvo či javiskovú reč dištančne?
Ja zápasím skôr s problémom, aké je to absurdne nezmyselné. Už len predstava vyučovať herectvo cez telefón. Môže sa rozprávať o zážitkoch, môže to byť len taký obyčajný rozhovor. Študenti sú doma v polohe im najpríjemnejšej a behajú okolo nich domáci miláčikovia či mladší súrodenci. Snažím sa to robiť takým spôsobom, že skôr u nich rozbíjam depresiu, ako by som ich viedol k nejakému umeniu. Tú depresiu rozbíjame takým štýlom, že si vymýšľame situácie, v ktorých samozrejme nič nerobíme. Ale v tých situáciách sa pokúšame aspoň komunikovať. Povedzme si povieme, že dnes máme vynikajúci deň a poďme sa o ňom v dobrej nálade baviť. Dá sa takto aspoň sčasti u nich rozvíjať pocitový rozmer, ale strategicky ide najmä o to, aby sa rozbíjala depresia. Lebo pozorujem, že ochabujú. Uvedomiť si nezmyselnosť mnohých činností, ktoré nám doba priniesla, je v sedemnástich rokoch veľmi skoro. Je to skôr téma pre psychológa ako sa oni rozpúšťajú v tomto nezmysle. Je to pre nich ťažké. Držia sa ako sa len dá, ale majú aj dosť veľké obavy z hľadiska perspektívy. Už sú v tom veku, keď si uvedomujú, že niečo strácajú a nemajú nejaký vnútorný model ako to dobehnú. A v tomto im ani my nevieme nejako poradiť. Lebo je to o tom, že to skúsime, jedného dňa sa vrátiť. A to určite nie je pre nich najružovejšie.
Keď už sme pri študentoch, budúcich hercoch? V čom sú dnes iní ako ste boli vy v ich veku?
Jadro je určite to isté, len formy sú rozdielne. Éra bez mobilu, bez počítača, bez internetu bola érou živej komunikácie. Možno až dotykovej. Kde veľmi veľa hrala mimika, kde veľmi veľa hralo gesto. Keď sme komunikovali, tak sme partnera vnímali vcelku, takpovediac v 5D. Teraz pozorujem, že mizne mimika, vonkajší citový prejav je skoro nulový, šedý, lebo ho nie je treba. Sú zvyknutí komunikovať cez SMS a cez hlas a k tomu fyzický kontakt s partnerom nepotrebujú. Vidieť to aj keď sú v priestore. Práve kontakt im robí problémy. Majú väčšiu odvahu, keď sa nevidia, keď sú k sebe chrbtom, keď sú od seba ďalej. Ale akonáhle sa dostanú blízko k sebe, tak sa vyplašia.
S Jožkom Úradníkom ste boli dvojica známe svojimi kanadskými žartíkmi, ktoré ste si navzájom robili. Jožko si už užíva dôchodok. Našiel si si nejakého nového parťáka na strieľanie si zo seba?
Dnešná kybernetická doba sa dosť prenáša aj do toho života v šatni. Každý hovorí o tom, čo videl, čo počul a málokedy o tom, čo zažil. A z toho voľakedy vychádzali aj všetky naše neplechy, lebo vznikali kvôli kontaktu. Teraz na to, ako by nebol čas. Ale samozrejme ešte sa občas nájde na nejakú tú neplechu s Ivanom Krúpom, Mišom Soltészom, Ferkom Balogom, Tomášom Dirom či Stanom Pitoňákom. Od nich ešte prídu nejaké impulzy, ale sú už generačne rýchlejší a ja už nie všetkému, z čoho majú oni zábavu, rozumiem.
Kolegov zvykneš privádzať do úzkych vďaka svojej „dokonalej“ pamäti. Spomínaš si, kedy sa to podarilo naposledy a je v tejto súvislosti nejaká historka, ktorá sa zapísala do „dejín“ košického divadla?
Mojím želaním by bolo, aby sa na to nezabudlo, ale ja som zabudol... S tou pamäťou je to už horšie nie z roka na rok, ale mám pocit, že z týždňa na týždeň. A v týchto časoch, keď nie je potrebné nič, tak je to už z hodiny na hodinu. Cesta kuchyňa – špajza mi niekedy trvá o desiatky minút dlhšie, lebo keď prídem, tak sa musím vrátiť, aby som si spomenul, po čo som vlastne išiel. Ale teraz som si spomenul na jednu situáciu, ktorá sa stala v Zločine a treste. Tam som hral Svidrigajlova, veľmi zápornú postavu. Raskoľnikov – v ten večer ho hral chudáčisko Marek Geišberg – sa dozvie o hrozných svinstvách, ktoré tento človek spôsobil. A môj výstup začínal tým, že ho navštívim a poviem: „My sa nepoznáme, ale možno ste už o mne počuli. Volám sa Arkadij Ivanovič Svidrigajlov.“ A on na to zlostne vybuchne: „Tak to ste vy.“ A začne mi poriadne nakladať. Všetko by bolo v poriadku, keby sa mi nestalo, že som si nespomenul na svoje meno. Povedal som len: „My sa nepoznáme. Volám sa...“ A nič. Ten chudák Marek na mňa pozeral, či robím nejaké dramatično. Ale zbadal môj prázdny pohľad a začal jeho prvý boj s úsmevom a čakaním, čo z toho vytiahneme. On mi to meno nemohol povedať, lebo ma nepoznal. Začal som hrať, že veľmi zvažujem či mu mám alebo nemám povedať to meno. A zrazu som si spomenul a s veľkým nadšením som vykríkol: „Svidrigajlov.“ A Marek tiež vypadol z postavy a namiesto zlosti tiež s nadšením vykríkol: „Tak to ste vy.“ A potom mal čo robiť, aby to pretočil do zlosti.
Vráťme sa do neutešenej reality. Čo by Róbert Šudík poradil svojim divákom a fanúšikom?
Veľmi ťažká otázka. Práve v týchto časoch sa ukazuje, akí sme všetci individuálni. Akí sme individuálne zraniteľní, ako sme individuálne schopní sa nejako zmobilizovať. Kolektívne sa to nedá. Všeobecná rada neexistuje. Všetko záleží od povahy. Povedať „vydržte to“ je fráza, ktorú hovorí každý. Skôr by som povedal, trénujte to vydržanie. Buďte aktívne pasívni, nájdite si možno relaxačný, ale aktívny spôsob, ako prežiť ten deň.
Čo si zaželá Róbert Šudík pri sfukovaní narodeninovej sviečky?
Zdravie, čo iné. Najmä teda zdravie pre svoju rodinu, pre tých, ktorí budú po mne pokračovať, pre moje deti, vnúčatá. Keď je zdravie, tak sa určite nájde aj to ostatné.
