Činohra

Sofokles: OIDIPUS

V Tébach zúri mor a vojna a ľudia sú zúfalí. Prirodzenosť im velí nájsť vinníka katastrofy. Kto za to všetko môže? Kto zavinil mor? Kto nesie zodpovednosť? A tak sa začína pátranie a hon na neznámeho vinníka. Na čelo vyšetrovania sa postaví sám vládca Téb – Oidipus. Ten Oidipus, ktorý prv ako zasadol na trón zavraždeného tébskeho kráľa a vzal si za ženu jeho manželku Jókastu, vyriešil hádanku Sfingy. Na jej otázku, kto je živočích so slabým hlasom, ktorý je súčasne štvornohý (tetrapús), dvojnohý (dipús), a trojnohý (tripús), odpovie, že je to človek – ráno dieťa, na poludnie muž, večer starec o paličke. Ten Oidipus, v ktorého mene (oidos=otlak, pús=noha) je zakódovaná tragika jeho osudu. Ale prečo slepý veštec Teiresias hovorí, že záhadný zločin spáchal niekto z kráľovského paláca? Niekto, kto „je vlastným deťom zároveň otcom i bratom, že je vlastnej materi synom i manželom a svojmu otcovi vrahom i przniteľom lôžka“. A akú úlohu hrá v celom prípade Oidipov švagor Kreón? A čo ak je vinníkom sám Oidipus? Iba ak by to bolo všetko inak.

Inscenácia otvára nový pohľad na jeden z najznámejších príbehov v svetovej literatúre. Nechce potvrdzovať staré mýty, ani vytvárať nové. Univerzálny príbeh o obetnom baránkovi predsa presakuje do každej doby. V modernej vizualite zaznievajú popri silných hereckých výkonoch aj spevy antického chóru v podaní operného zboru. 

„Je zrejmé, že Oidipus, kráľ aj baránok v jednej osobe, je vlastne farmakos, ľudská obeť rituálne ponúkaná bohom s prosbou o odvrátenie moru, ako ju poznáme napríklad z Atén, zo sviatku Thargélií, ktorý je dostatočne doložený.“

(STEHLÍKOVÁ, Eva. Řecké divadlo (klasické doby). Praha: Ústav pro klasická studia, 1991, s. 32.)