Skočiť na hlavný obsah

Malá úvaha na veľké témy alebo Treba vidieť

V súvislosti s dramatizáciou „encyklopedického“ románu o ľudskej (nielen ruskej) duši, akým je Dostojevského dielo Besy, vznikajú otázky typu, čo v novo- vzniknutom dramatickom diele vo vzťahu k epickému originálu JE, ČO BY MALO BYŤ, ČO TAM MUSÍ BYŤ A ČO TAM NIE JE A MALO BY BYŤ...

Nová premiéra činohry Štátne divadlo Košice v tejto sezóne (spomínané Dostojevského dielo) dokumentuje tvorivý, imaginatívne objavný proces adaptácie (adaptácia a réžia A. Korenči) pri tvorbe bázy, ktorá je podkladom pre následný inscenačný proces. Odráža sa to v úspešnej selekcii subtém, motívov, postáv, temporálnych i priestorových súvislostí, ktoré utvárajú sémantické podložie pre tvorbu spektakulárneho súčasného divadelného diela, akým sa stala inscenácia spomínaného textu. Priam klasicky sa v rámci dvoch druhov (literatúra – divadlo) napĺňa premisa premeny „TELLING“ (rozprávanie) na „SHOWING“ (predvádzanie). Výsledkom je zážitkové divadelné dielo s intenzívnou vizuálno – akustickou zložkou (vrátane hudobnej, sugestívna kompozícia autora V. Šarišského v kombinácii jeho klavírnej improvizácie, naživo z orchestriska,  prelínanej s playbackom). Spomínané výrazové prostriedky tvoria súčasť dôsledne vybudovanej režijnej koncepcie A. Korenčiho, ktorá nachádza interpretačný kľúč k Dostojevského prototextu v ďalších výrazových zložkách – predovšetkým v scénografii (L. Šedivá). Zaevidovať treba budovanie jeho poetiky na osobitej architektúre scény: dominantou je hyperbolizovaný drevený konštrukt podobný na jedno z písmen abecedy (?), zabudovaný do divadelnej točne, ktorej kinéza umožňuje mnohonásobné zmeny prostredí, rovnako aj časové retrospektívy, prípadne skoky v temporalite sujetu hry. Členené javisko na priechodné trasy, rovnako ako ploché geometrické tvary podlahy i podesty symbolizujúce niektoré scénické predmety z domáceho i externého prostredia (stoly, odpočívadlá, postele, schody atď.), vytvárajú herný priestor pre stvárnenie dramaticky vypätých, niekedy takmer detektívnych, ale aj paradoxne ironických, sarkastických, no hlavne tragických situácií „vydestilovaných“ z epického prototextu a jeho následnej transpozície do dramatického/divadelného jazyka. V architektúre takto riešenej scény sa interpreti pohybujú suverénne, z výstupu na výstup prechádzajú protagonisti prehodnotením svojich zorných uhlov, z nich reflektujú svet, svoju pravdu života – presadzujú ju väčšinou všetci egoisticky ako jedinú možnú, akceptovateľnú. To podporuje tvarovanie jedného z emblémových motívov Besov, ostenzívnym spôsobom demaskujú chaos v meste, v regióne, vo svete. Korenčiho imaginácia v režijnej tvorbe objavne utvára semiotické jednotky z jednotlivých inscenačných motívov, ktoré majú identifikačný zmysel pri hĺbkovej analýze Besov. Je ňou kinetika postáv hry, tie niekoľko krát v predstavení nečakane, na hudobné motívy, v dýchavičnom tempe krúžia v priestore. Nezmyselne sa ponáhľajú, pobehujú, zavadzajú si navzájom, predbiehajú jeden druhého, pričom ich réžia svetelne prezentuje ako anonymné čierne siluety mestskej society, čím sa nečakane obohacuje výrazový register režijnej imaginácie, naviac sa rozvíja prostredníctvom ďalších farieb, nadobúdajúc (prípad červeného kolóru) nenásilnú ideologickú modifikáciu. Rovnako treba spomenúť modifikáciu „metaforickú“, ktorou je pretransformovanie postavy Matrioše ako rozprávačky, zároveň aj tragického subjektu, ktorý „pre zradu Boha“ končí fatálnou smrťou.

A tak to, čo nebolo v takejto podobe v románe, objavuje sa v adaptačnej podobe drámy ako to, čo MOHLO, BA MALO BYŤ, aby sa reflexia sveta obohacovala o kvalitu, ktorá je v príbehu latentná a inscenátori jej dali hodnotový autentický tvar, podobu.

(P.S.

Naša pani profesorka /celý život slobodná/ na gymnáziu pri odporúčaní filmov či divadiel nám žiakom sa uspokojila lakonickým: „Treba vidieť“. Platí to aj na košické Besy, úspešný inscenačný projekt nového vedenia divadla i súboru činohry. Spomínanú repliku sme zopakovali vysokoškolákom z Prešova, ktorých oslovili kvalitné herecké výkony v inscenácii. POKÚSIA SA O TOM NAPÍSAŤ... Preto v našej reflexii neanalyzujeme interpretačné výkony ansámblu.)

prof. PhDr. Karol Horák, CSc., teatrológ