Skip to main content

Slová, ktoré sú najkrajšou odmenou

Najkrajšou odmenou pre každého divadelníka je úprimný potlesk divákov a ich skvelé pocity a zážitky, ktoré ich sprevádzajú nielen na ceste z divadla domov, ale aj počas ďalších dní. Jednu takú odmenu v podobe úprimného vyznania adresoval pred niekoľkými dňami tvorcom inscenácie Denník Anny Frankovej Peter Mišovic s rodinou. Patrí mu úprimné poďakovanie za takúto divácku recenziu:

„Dobrý deň p. Mistriková, p. Šoth,

v prvom rade sa chcem ospravedlniť, že vás oboch takto vyrušujem.

Chcel by som sa vám však v mene našej rodiny Mišovicovcov úprimne poďakovať. Včera sme mali tú česť vidieť vaše predstavenie Denník Anny Frankovej v hlavnej úlohe s Táňou Pauhofovou a košickým baletom.

Pravdu povediac, neviem ako popísať tento zážitok. Iba viem, že vám musím napísať. Bolo by jednoduché skonštatovať - toto predstavenie bolo úžasne emotívne a realistické. Toto konštatovanie však iba veľmi povrchne vystihuje to, čo sa včera v divadle odohralo.

Ak napíšem, ako sme sa vďaka účinkujúcim stali súčasťou života Anny a jej známych, bude to znieť ako klišé. Lenže bolo to skutočné. Toto predstavenie totiž nebolo hrané, bolo prežívané. Tu neboli role, tu boli skutoční ľudia tej doby s ich osudom prenesení k nám, priamo pred naše srdcia. Každý jeden pohľad, pohyb, gesto, emócia boli v každej jednej sekunde skutočné. A veľmi často bez slov!

Mali ste bytostný pocit súčastí deja, reálií denníka. Často ste sa až báli pozrieť tým ľuďom do očí cítiac vinu, či smútok, hanbu, že sú to oni a nie vy, kto ten osud prežíva. Cítili ste hnev, pretože im nemáte ako pomôcť a bezmocnosť, pretože sme súčasťou dnešných dní, kedy sa sprosto a veľmi jednoducho ich dejiny snáď začínajú opakovať. Ta paralela faktu, ako sa im pozrieť do očí uvedomujúc si, že sa dnes aktívne nezapájate proti zlu, ktoré prežívajú, prežili - a my vďaka vám všetkým s nimi?

Každá ich situácia sa nás osobne dotýka. Preniesli ste vy všetci do nás ich hnev, radosť, smútok, strach, zdesenie, lásku, odpor. Chvíľami sme mali chuť vstať a brániť dobro. Krutosť nešťastia a nespravodlivosti bola prežitá účinkujúcimi tak skutočne a vierohodne, až ste mali v myšlienkach naozaj ťažké uchopiť fakt, že ste v divadle. Keď zhasli svetla, mali sme chuť ich všetkých objať a dať im tým najavo, že nám ich osudy nie sú ľahostajné a pokúsime sa urobiť naozaj všetko, aby sa to nezopakovalo.

Myslím si, že práve vďaka tomu je toto predstavenie jednoznačnou odpoveďou na to, čo sa deje v dnešných dňoch v našej krajine. Deti škôl by práve takto mali a mohli byt konfrontované s realitou minulosti. Našim mladým ľuďom verím, nie sú o nič horší, či lepší, než sme boli my. Je na nás im sprostredkovať minulosť, zaujať ich. Toto predstavenie je naozaj odpoveď, či cesta, ktorou sa naši mladí (a my s nimi) môžu a potrebujú vybrať.
Toto je naozaj spôsob, ako im sprostredkovať a nechať ich (nás) prežiť, vcítiť sa do krutosti nasej nie až tak dávnej spoločnej minulosti. Ako inak majú (máme) pochopiť to, čo boli schopní spraviť ľudia ľuďom? Vlastne iných starí rodičia tým našim?

Keby som toto všetko nebol videl po predstavení v očiach našej 13 ročnej dcéry, nepísal by som vám to. Vám všetkým sa podarilo projektovať nám danú dobu a personifikovať si tým členov našich rodín s tými, ktorí to skutočne zažili, teda s tými, ktorých sme v hre videli.

Uvedomujúc si, že je to najskôr nereálne, pretože takýchto vyznaní iste dostávate desiatky, no napriek tomu by som vás chcel poprosiť - mohli by ste prosím odovzdať naše pocity a obrovské úprimné ĎAKUJEME Táni Pauhofovej a všetkým účinkujúcim?

Radi by sme im toto všetko napísali aj osobne, no bohužiaľ nepoznáme na nich kontakt.

Ďakujeme!
s pozdravom
Peter Mišovic s rodinou“