Činohra

Karol Rédli, režisér inscenácie Banský kvet: Je náročné robiť humor tak, aby sa za ním nestratila myšlienka, podstata medziľudských vzťahov

V tvojom umeleckom životopise majú veľké zastúpenie maďar­ské divadelné hry. Je to preto, že hovoríš maďarsky a zároveň prekladáš z maďarčiny, alebo táto preferencia má aj dramatur­gický rozmer, to znamená, že súvisí aj s konkrétnym dramatur­gickým okruhom?

V podstate je to také moje režijno-kultúrne zameranie už od vy­sokoškolských štúdií, keď som začal prekladať maďarských dramatikov a keď som začal robiť aj v maďarsky hovoriacich di­vadlách. V podstate bolo cieľom jednak preniesť slovenské tituly do maďarčiny (napríklad v Jókaiho divadle v Komárne to bol Leopold Lahola a jeho hra Škvrny na slnku) a jednak obohatiť slovenskú kultú­ru o ešte nepreložené a menej známe maďarské tituly: počnúc al­ternatívnym dramatikom, režisérom a hercom Bélom Pintérom, až po oceňované diela súčasných maďarských autorov. Takže je to taký môj cieľ kultúrne obohatiť oba národy v závislosti od toho, v ktorej komunite práve tvorím.

Prečo Csaba Székely a prečo tento text?

Pravidelne čítam súčasné nominované a oceňované hry, lebo tam je záruka, že sú to tituly, ktoré už boli uvedené v domácom prostredí, a zároveň sú overené divákom. Sledujem teda aj re­cenzie, sledujem to, akým spôsobom na dané dielo reflektuje od­borné a laické publikum, nielen čitatelia. V čase, keď som sa venoval britskému dramatikovi Martinovi McDonaghovi, sa mi do rúk dostali texty Csabu Székelyho, ktorý sa priznáva k inšpirácii McDonaghom. Pôsobil na mňa ako veľmi zaujímavý novátor. V jeho tvorbe sa spájajú, pre mňa dovtedy nespojiteľní autori, ako sú Čechov (Ujo Váňa) a spomínaný McDonagh (Opustený západ).

A to predovšetkým v témach, ktoré sú, podľa mňa, neustále ak­tuálne. Aj preto Banský kvet. Nazdávam sa, že aj na Slovensku má veľkú výpovednú hodnotu. Pri téme úpadku priemyslu a baníctva po roku 1989 v priestore Strednej Európy ide o zdieľaný problém.

Ty si išiel ďalej a vo svojej koncepcii si sa rozhodol pôvodný príbeh z rumunského Sedmohradska preniesť do slovenských reálií, a to konkrétne na Gemer.

Nadviažem na predchádzajúcu otázku. Hľadal som kultúrno-sociálne vzorce správania sa a podob­ností v mentalitách jednotlivých komunít, nehovorím národnost­ných. Myslím na komunity, ktoré sú izolované vo vzťahu k majorite, vo vzťahu k obyvateľstvu, ktoré má nejaké iné výhody. A práve tento vzťah izolovanosti, či už kultúrnej, jazykovej, ale aj sociálnej, som objavil na Slovensku na Gemeri. Vnímam Gemer (neslávne známy aj ako veľká hladová dolina) ako oblasť, ktorá je najviac zanedbávaná, či už našimi politikmi, ale aj investormi, ktorí by tam mohli ľuďom poskytnúť prácu a lepšie životné podmienky.

Súčasťou koncepcie, a vlastne výrazným dramaturgickým vstupom, je adaptovanie dialógov do nárečia. Gemerský dialekt je veľmi rôznorodý, a navyše sa vymyká bežnej predstave o nárečovej podobe na Slovensku (východoslovenské, potom nejaké stredoslovenské, západoslovenské nárečia). Avšak ge­merský dialekt akoby nikam nepatril. Nebál si sa tohto rizika?

Dodnes sa bojím, či to divák bude akceptovať, či nami zvolený jazyk povýši tú ľahkosť a slovnú hravosť, ktorú autor vniesol do hry. Práve toto som sa snažil preniesť do nášho textu. Keď sa povie napríklad šariština alebo zemplínčina, vieme si predstaviť nejaké konkrétne slová alebo konkrétny dôraz vo vete, to isté pri záhoráčtine alebo pri špecifickej bratislavskej intonácii. Poznáme ich aj z televízie, z filmov, ale gemerský dialekt takúto umeleckú publicitu nemá. A pritom má v sebe pre mňa zaujímavé špecifikum, že je to jazyk, ktorý je ovplyvnený dvomi rôznymi národnosťami, a to nemeckou (baníci, ktorí do slovenského jazyka vniesli istú tvrdosť) a maďar­skou, ktorá, prostredníctvom jazyka i letory, vnáša v istom zmysle exotické poslovenčenia.

Úpadok priemyslu po roku 1989 je veľkou politickou témou. V prípade baníctva sa objavujú rôzne náhradné riešenia a trans­formačné koncepcie. Tam kde zlyhávajú, snažia sa politici kompenzovať ich často nie odbornými stanoviskami. Fenoménom posledných rokov je tzv. návrat ku koreňom, v rámci neho tiež prehnaná snaha zdôrazňovať folklórne tradície. S tým pracuje predloha aj naša inscenácia.

Zdá sa mi, že politici na Slovensku otázku folklóru a tradícií dokážu veľmi dobre využiť vo svoj prospech, keď potrebujú nejakú zbraň do volebnej kampane. Po voľbách je osud človeka, teda to, čo stojí bytostne za folklórom, mimo ich záujmu. Pracuje s tým Székely a akcentovali sme to aj v našej inscenácii. Ide o polemiku s idy­lickým zobrazovaním istých selektívne vybraných, až naivne podaných folklórnych prvkov a ľudových motívov, ktoré sú vy­trhnuté z kontextu, a ktoré predstavujú jednoduchého človeka prehnane pozitívne, až naivne, pričom nezachytávajú jeho celist­vosť, jeho každodenné problémy. Ak je súčasťou našich tradícií a dedičstva všetko to krojovanie, ten špecifický dialekt, jazyk, nádherné ľudové piesne a tance, a ak toto všetko zobrazujeme, tak potom súčasťou tých tradícií je aj problém napríklad alkoholiz­mu, ktorý sa však vynecháva alebo bagatelizuje, alebo sa objavuje ako súčasť humoru. Tu narážame na hlbšie medziľudské vzťahy, ktoré sú negatívnymi javmi ovplyvnené a poškodené. Chceme vidieť len to pozitívne a zatvárame oči pred tým, že súčasťou folklóru sú predsa ľudia, ktorí majú aj svoje slabosti, nedokonalosti, ktoré netreba skrývať alebo ich zaodievať do humoru, treba im aj čeliť. Ide o neustále sa zbavovanie zodpovednosti. A tak folklór zostáva len akýmsi muzeálnym artiklom našej kultúry.

Ja len dodám, že súčasťou zamlčovanej tradície, okrem alko­holizmu, je aj problém patriarchálnej dominancie. Najlepšie to dokladá naša frazéma: Keď udrieš ženu, akoby si roľu pohnojil.

Vnukol si mi myšlienku. Zásadný problém vidím aj v tom, ako je, resp. nie je folklór súčasťou našich každodenných životov. Ľudové dedičstvo, ktoré máme na Slovensku, je veľmi bohaté, je úžasné. Ja to vnímam tak, že najviac sa nám odzrkadľuje v kresťanských sviatkoch ako Veľká noc, Vianoce, Dušičky. Ale mimo toho času nechceme žiť podľa morálnych zásad. Čím viac sa akcentuje len tá pekná, kultúrno-umelecká formálna stránka folklóru (a to často iba v konkrétnych sviatočných dňoch, bez hlbšieho vzťahu k nim), tak folklór časom vymizne. Možnosť pozitívneho hlbšieho významu folklóru vidím na Slovensku teraz v aktívnej spoločensko-politickej angažovanosti – napríklad transformáciou ľudovej piesne Nebojím sa pána na protestnú výzvu.

Text je značne tragikomický, ale má silnú sociálnu líniu. Je veľmi dôležité vyhnúť sa karikatúre, bulvarizácii…

Je náročné robiť humor tak, aby sa za ním nestratila myšlienka, podstata medziľudských vzťahov, ktoré sú základom tejto inscená­cie. Nazdávam sa, že v našej inscenácii sme práve posilnili aj osobné tragédie jednotlivých postáv, herci a herečky sa nesnažia budovať komické gegové situácie, ale prezentovať ľudí v bezvýchodiskovej situácii, ľudí, ktorí sa nachádzajú v absurdných konfrontáciách. A tá absurdita sveta pôsobí komicky. To je jeden zo spôsobov ako prinášať humor, ktorý v sebe ukrýva aj istú hĺbku. Je tu aj spôsob, akým sa postavy snažia vysporiadať s traumami a náročným životom. A to je psychická obrana. To je veľmi drsný, vulgárny jazyk, cynizmus, irónia, ktoré však nie sú zrkadlom nejakého primitivizmu alebo jed­noduchosti, ale toho, že sú hlboko zraniteľní i zranení ľudia, ktorí sa takýmto spôsobom snažia brániť.

Teraz preladím na inú strunu. Je to tvoja prvá réžia v našom di­vadle, ako sa ti pracovalo?

Bolo to veľmi inšpiratívne. Prichádzal som s istým rešpektom. V činohernom súbore sú skúsení herci a herečky. Chcel som priniesť prístup, ktorý bude motivačný pre každého. Ale, a to je veľké pozitívum, pri všetkých tvorcoch, čo stýka hercov, herečiek i tvorivého tímu, počas skúšobného procesu som mal pocit, že ťaháme za jeden povraz, a že sa nesnažíme spochybňovať prácu a tvorivosť a názory toho druhého. Rôzne herecké generácie na seba vplývali inšpiratívne a podporne.