Skip to main content

Aj Don Giovanni má svoj príbeh

Ako všetky veľké operné diela histórie aj Don Giovanni Wolfganga Amadea Mozarta má svoj zaujímavý príbeh. Do Štátneho divadla Košice sa „opera opier“ vráti v piatok 25. mája už po štvrtý raz vo vyše sedemdesiatročnej histórii, tento raz v réžii známeho slovenského filmového a divadelného režiséra Juraja Nvotu a v hudobnom naštudovaní vo Viedni žijúceho brazílskeho dirigenta Viniciusa Kattaha. Príbeh jedného  z najhranejších diel svetového operného repertoáru približuje muzikológ Peter Hochel.

O

Opera bola napísaná „pre Prahu“, ktorá v decembri 1786 s obrovským nadšením prijala Mozartovu novinku – Figarovu svadbu. Na úspech Figara, naštudovaného talianskou spoločnosťou Pasquala Bondiniho, sa v januári 1787 prišiel pozrieť sám skladateľ, ktorý jedno z predstavení osobne dirigoval. Do Viedne sa vrátil dojatý – a s Bondiniho zmluvou na vytvorenie opery, ktorá by mala byť v Prahe uvedená na jeseň.

Námet, po ktorom Mozart a – ním oslovený – Da Ponte siahli, je v tom čase všeobecne známy a literárne i hudobne viackrát spracovaný. Jeho základom je stará španielska povesť o Don Juanovi Tenoriovi, ktorého na konci zhýralého života odnesie do pekla diabol. (Pozoruhodné v tejto súvislosti je, že Don Juan Tenorio bola reálna postava, nemravný šľachtic, zabitý v kláštornom azyle príbuznými komtúra Ullu, a že práve v španielskych františkánskych kláštoroch sa od 14. storočia bežne hrávalo mystérium El ateista fulminad, „Neverec, zabitý bleskom“...) Prvým významným divadelným zhostením sa témy je však až dráma El Burlador de Sevilla y convidado de piedra („Zvodca zo Sevilly alebo Kamenný hosť“; 1630?) Tirsa de Molinu, a za pozornosť stojí tiež Don Juan J. B. Moliéra (1665). Vo svete hudby ešte pred Mozartom existuje balet Don Juan Ch. W. Glucka (1761), opera Il convitato di Pietra („Kamenný hosť“) Vinzenza Righiniho (1776), no najmä Don Giovanni Tenorio Giuseppe Gazzanigu, ktorý mal premiéru v Benátkach vo februári 1787, a z ktorého libreta Da Ponte dokonca v hrubých rysoch „drzo“ čerpal...

Kedy začal Mozart na opere pracovať, nie je známe. Vieme len, že libreto bolo dokončené v máji a premiéra stanovená na 14. október 1787. Skladateľ, prichádzajúci do Prahy 4. októbra, aby operu, v spolupráci so skvelým miestnym kapelníkom Jánom Křtitelom Kuchařom, naštudoval, však nemá partitúru ani zďaleka dokončenú. Chýbajú tercet „Ah, taci“, Giovanniho serenáda, ária Dona Ottavia „Il mio tesoro“, ária Masetta „Ho capito“, celé finále 2. dejstva a predohra, dokončená len pár hodín pred premiérou. Každopádne, všetko toto rieši Wolfgang „na kolene“, pomedzi skúšky, hranie biliardu a množstvo kulinárskych a iných pôžitkov. Aj preto sa dátum premiéry niekoľkokrát odkladá.

Prvýkrát Don Giovanni zaznie až 29. októbra 1787 na scéne Nostizovho, dnes Stavovského) divadla. V tých istých nádherných priestoroch, kde o štyri roky neskôr premiéruje Mozart svoju poslednú operu, La clemenza di Tito, a kde o dve storočia neskôr „točí“ Miloš Forman všetky operné scény z Amadea. Medzitým v rokoch 1813 - 1816 je tu šéfom opery Carl Maria Weber, bratranec Wolfgangovej manželky, v čase premiéry Dona Giovanniho sotva ročné batoľa.

Historicky prvým Don Giovannim je Luigi Bassi, Mozartov pražský Almaviva, Leporellom Felice Ponziani, Mozartov pražský Figaro. Zerlinu spieva impresáriova manželka Caterina Bondini, Ottavia Antonio Baglioni, ktorý bol prvým Donom  Giovannim v opere G. Gazzanigu! Donnou Annou je Teresa Saporiti, ktorú – síce to ešte  nevie – čaká obrovská spevácka kariéra a nesmierne dlhý vek. Zomiera až v roku 1869, usadená v Miláne a poriadajúca pravidelné salónne koncerty, na ktorých okrem iného predvádza ukážky z nových, rozkomponovaných opier Giuseppe Verdiho.

Ohlas opery je opäť tak veľký, že sa opera na žiadosť Jozefa II. inscenuje aj vo Viedni. K jej premiére 7. mája 1788 dopisuje niekoľko hudobných čísel.  Na rozdiel od Prahy sú prvé reakcie na novú Mozartovu operu vo Viedni skôr chladné a rozpačité. Hudba je hodnotená ako krásna, no príliš náročná, príbeh sám ako hlúpy, nemravný, Mozartovho talentu „nedôstojný“. Sám cisár – podľa Da Ponteho Pamätí – vyhlási, že „opera je božská, možno ešte krajšia ako Figaro, ale nie je to pokrm pre zuby mojich Viedenčanov“. Na čo Mozart lakonicky odpovie: „Tak im nechajme čas na prežúvanie.“ A má pravdu. Časom si na toto „sústo“ zvykne nielen Viedeň, ale celý kultúrny svet. Don Giovanni sa stane nielen jedným z najslávnejších a najpopulárnejších Mozartových diel, ale jedným z vôbec najhranejších operných titulov všetkých čias. Inšpiruje spisovateľov, básnikov, filozofov (E. T. A. Hoffmann, A. S. Puškin, S. Kierkegaard, G. B. Shaw, A. Camus), hudbu z neho citujú, variujú a parafrázujú Beethoven, Rossini, Chopin, Liszt, Thalberg, Busoni... Charles Gounod nazýva Giovannihodielom neprerušenej dokonalosti“, E. T. A. Hoffmann „operou opier“. A Gustave Flaubert poznamenáva, že „tri najkrajšie veci, ktoré stvoril Boh, sú more, Hamlet a Don Giovanni“.