„Vy a my – žijeme v paralelných svetoch... je to tak, žijeme v paralelných svetoch..." Pred dvadsiatimi rokmi Frank a Leyla na niekoľko okamžikov uverili, že pochádzajú z toho istého sveta, z jednej spoločnosti. Áno, žili v jednej spoločnosti, ale tá spoločnosť mala dve tváre, a teraz, po dvadsiatich rokoch má tých tvárí ešte viac. Z tohto základu vychádza príbeh, ktorý vám v sobotu 28. novembra o 19:00 na Malej scéne Štátneho divadla Košice prerozprávajú herci v premiére hry Čierna voda, z pera jedného z najhrávanejších súčasných nemeckých dramatikov Rolanda Schimmelpfenniga. O košickej inscenácii, „inom“ skúšobnom období aj metaforách v názve, sme pred premiérou hovorili s režisérom Braňom Mazúchom.
Môžete nám priblížiť hru Rolanda Schimmelpfenniga Čierna voda?
Tvorbu Rolanda Schimmelpfenniga najlepšie vystihuje pojem naratívne divadlo. To je založené na rozprávaní. Postavy, ktoré sú na scéne, rozprávajú príbehy. Nerozprávajú však príbehy svoje. Väčšinou rozprávajú príbehy iných. A tak máme na scéne postavy bez mien, ktoré sú aj v scenári rozlíšené len ako muž, iný muž, ďalší muž, žena, iná žena a ďalšia žena. Tieto postavy nemajú mená, nemajú svoju históriu, nemajú svoj vlastný príbeh.
Šesťčlenný chór (traja muži a tri ženy) v hre Čierna voda divákom rozpráva príbeh Franka a Leyly. Frank je z nemeckej rodiny, kde sa z otca na syna dedí okrem zelených oči aj ministerský post. Leyla je z rodiny tureckých prisťahovalcov. V jednom priestore, v priestore jedného mesta existujú dva paralelné svety, ktoré sa jednej noci pretnú - svet nemeckej väčšiny a tureckej neprispôsobivej menšiny. Paralelné svety ale nemusíme hľadať iba v Nemecku. Súvislosť s realitou, v ktorej žijeme, je evidentná. Schimmelpfennig rozpráva príbeh decentne, lyricky a nápadito. Dekonštruuje niekoľko časových rovín, aby ich pred očami divákov zase poskladal do novej napínavej podoby.
Skúškové obdobie bolo zvláštne, poznačené dobou, ktorú žijeme. Premiéra sa odkladala, termíny posúvali... V čom bolo iné?
Skúškové obdobie bolo veľmi intenzívne. Bolo to podmienené tým, že herci večer nehrávali predstavenia a mohli sa absolútne sústrediť na túto prácu. A to sa prejavilo aj na skúšaní. Šesť hercov. Šesť týždňov. Šesť hodín denne. Spočiatku sme skúšky začínali rôznymi hereckými cvičeniami, ktorým sme venovali podstatnú časť skúšania. Cieľom bolo zohrať herecký kolektív, ktorý sa v tomto zložení stretol prvý raz. Hoci hra rozpráva príbeh o nerovnosti, postavy hry sú si absolútne rovné. Je to skupina bez rozdielov a práve preto bolo dôležité zohrať ju aj herecky. Aby vytvorili jeden celok, jednu šesťhlavú postavu.
Princíp rovnosti sme sa rozhodli aplikovať dôsledne. V hre Rolanda Schimmelpfenniga sme zrušili rozdelenie na jednotlivých šesť postáv. Herci muži mali za úlohu naučiť sa text všetkých mužských postáv a herečky ženy mali za úlohu naučiť sa text všetkých ženských postáv. Keďže Roland Schimmelpfennig sa vo svojej tvorbe slobodne necháva viesť intuíciou, rozhodli sme sa tiež v rámci scénického tvaru dať priestor intuícii - hereckej intuícii. A tak herci sami v rámci každého jedného predstavenia komponujú text Čiernej vody pred očami divákov, a to nielen pokiaľ ide o slovo, text, ktorého rozprávačom sa v tej ktorej chvíli herec stane, ale aj pokiaľ ide o mizanscénu, fyzické kompozície, ktoré herci vytvárajú na takmer prázdnej scéne zo svojich tiel. A tak každé predstavenie hry Rolanda Schimmelpfenniga je vlastne premiérou a derniérou súčasne.
V prípade tvorby Rolanda Schimmelpfenniga je dôležitá nielen herecká súhra, ale aj súzvuk. Schimmelpfennig píše hry, ako keby komponoval hudobnú skladbu a ako aj sám hovorí: “Jazyk vnímam ako hudbu.” A ako hovorí ďalej: “Každý text by mal mať a vo finále aj má svoj vlastný beat.” Na toto sme sa tiež snažili klásť dôraz, na hudobnosť slova, v tomto prípade na hudobnosť prekladu do slovenčiny, a s tým spojenú hudobnosť interpretácie textu.
Schimmelpfennig zasadil svoju hru do prostredia kúpaliska. Je to tak aj vo vašej inscenácii?
Omyl. Hra je zasadená do prostredia divadla. Je to divadelná hra. Nič viac, ale ani nič menej. Žiadne konkrétne prostredie autor nepredpisuje a ani predpisovať nechce. Kúpalisko figuruje v prvej časti rozprávania ako miesto, kde sa odohráva jedna rovina príbehu - pred dvadsiatimi rokmi. Pokiaľ ide o výtvarné riešenie inscenácie, pravdou je, že z obsahu rozprávania čerpáme. Preto kostýmy Lenky Rozsnyóovej pripomínajú plavcov. Preto voda stekajúca po baletizole sa stáva doslova čiernou vodou. Ale s výtvarnými prvkami pracujeme decentne, aby vyznel aj špecifický secesný bielo-zlatý priestor Malej scény, ktorý sa ako divadelný priestor stáva organickou súčasťou rozprávania. So scénografom Janom Brejchom sme sa snažili vytvoriť otvorené hracie pole pre hercov s otvoreným výhľadom na Hlavnú cez odkryté okná. Dej rozprávania sa odohráva v meste, v ktorom existujú paralelné svety - svet majoritného obyvateľstva a svet tzv. neprispôsobivých. A zmysel to dáva len vtedy, ak skutočne vzťah k mestu ukážeme a nezatiahneme závesy na oknách, neizolujeme sa úplne od vonkajšieho sveta. Časť príbehu sa odohráva v novembri, čo nám nádherne vyšlo pri tej už štvrtý raz posunutej premiére. A už počas skúšok sa ukázalo, že interakcia medzi tým, čo sa odohráva na javisku a tým, čo sa odohráva na ulici, je intenzívna.
Čo v tejto hre reprezentuje „čierna voda“, na čo odkazuje?
Čierna voda nesie primárne dva významy. Keď mladí ľudia v rozprávaní šiestich postáv idú večer na kúpalisko, v čiernej vode sa odrážajú hviezdy. Čierna voda sa stáva magickým priestorom, do ktorého sa táto skupina mladých ľudí ponára, priestorom, ktorý pohltí a dáva zabudnúť na akékoľvek sociálne, politické alebo náboženské rozdiely medzi ľuďmi. Čierna voda v dospelosti, v tomto prípade v strednom veku, sa naopak objavuje v podobe dažďovej vody, ktorá zmýva špinu dní z chodníkov a asfaltu, a v ktorej sa zrkadlia neónové svetlá veľkomesta.
